na Blog.cz

Ospravedlňujem sa že nechodím na vaše blogi ale nemám nejako čas takže je blog na nejakú dobu pozastavený

Povedala by som že to je najdrahšia látka samet. Pomyslela som si a keď dym zmizol uvidela som ho tam, najkrajší chlapec ktorého som kedy videla. Krásne dlhšie vlasy čiernej farby, modré prenikavé oči, krásna štíhla postava a ten úsmev! Bože ten jeho krásny úsmev ktorý patri v tejto chvíli iba mne.

"Prepáč...." krásny zvoniví hlas som započula z jeho úst. Nechápavo som pozerala, nakoniec som to pochopila stále som ho držala za sako.

"Ou, ehm...prepáč....ja nevedela som...ehm..." koktavo som hovorila a rýchlo som ho pustila. Niečo sa so mnou vtedy stalo, srdce mi poskočilo tak že keď odchádzal bolelo ma to. Tomuto sa asi hovorí láska na prvý pohľad. Keď odišiel tak som si všimla že pod stromom je kopa bielych pierok. Pozerala som sem a tam ale nevidela som žiadneho vtáka ktorý má biele perie. Začala som znova utekať po celej ubytovni. Stále som naňho myslela, ale kto to preboha bol? Nikdy som ho tu nevidela. Premýšľala som nahlas pri behu ktorý trval najmenej hodinu. Unavená som sa vrátila do izby a ľahla som si späť do postele. Zobudila som sa skoro ráno s bolesťou hlavy.

"Lexi? Si v poriadku? Nemám nikoho zavolať ?" pýta sa ma Angelika ktorá vychádzala z dverí.

"nie Ďakujem Angelika to nebude nutné to prejde, ale zaujímalo by ma kto to bol ten...." nedokončila som myšlienku pretože som okamžite zaspala. Angelika ma pohladila po vlasoch a vydala sa na hodinu. Počula som zvonenie, začala tretí hodina. Pomaly som sa doplazila k mojej prázdnej lavici, ale tentoraz tam niekto sedel.

"Slečno Laurienová idete neskoro!" započula som ako na mňa hovorí naša triedna učiteľka.

"Prepáčte mi to prosím...." uklonila som sa jej a rýchlo sadla do lavice. Keď som uvidela kto to tam sedí vedľa mňa neverila som vlastným očiam. Bol to ten krásny, záhadný chlapec ktorého som stretla večer pri strome. Pozerala som naňho, otvorené ústa dokorán a nespúšťala som z neho moje tmavo-hnedé oči. Nakoniec si asi uvedomil že naňho pozerám pretože sa usmial a zároveň sa otočil na mňa.

"Ahoj my sme sa už videli však?" znova ten krásny hlas som započula.

"A...ahoj ehm...áno...ešte raz sa ti ospravedlňujem." Chcela som dať dolu hlavu ale dala som ju nejako moc rýchlo a buchla som sa čelom o lavicu.

"Au, to bude zasa hrča...." hovorím si sama pre seba a keď sa pozriem na triedu tak pozerajú na mňa. Celá som bola ako paprika červená a ešte keď sa mi smial aj ten nový, úplná katastrofa. Hodina skončila a odchádza sa na dejepis. Dejepis ubehne pomerne rýchlo, ani si neuvedomím a ten nový sedí znova pri mne.

"Ehm...ani si sa nepredstavil.." skúšala som nahodiť nejaké téma. Keď sa na mňa s obdivom pozrel, jeho krásne prenikavé modré oči ma pohltili.

"Moje meno je William White rád ťa spoznávam." Zobral mi jemne ruku a krásne jemne pobozkal. Znova som bola v rozpakoch a on si toho pravdaže všimol pretože okamžite sa usmial a položil mi ruku späť na lavicu. Ostatné hodiny utekali pomaly, každú chvíľu som sa pozerala na Williama ktorý niečo kreslil. Cez ruku som nakukla čo to kreslí , ale ako vždy ma chytila učiteľka a hodila po mne kriedu ktorá mi pristála na hlave. Nevedela som čo to bolo a tak som okamžite zakričal. Zasa ďalší trapas som zažila. Vyučovanie skončilo a ja som sa ako tajfún odobrala rýchlo do svojej izby.

"Preboha, preboha, preboha !" kričala som po celej izbe keď v tom prišla Angelika.

"Lexi čo robíš? Prečo kričíš?" veselo a povzbudivo sa na mňa usmiala. Hodila som sa na posteľ a začala som kopať nohami.

"Však si videla ten trapas v triede, práve keď tam bol William." Smutne som na ňu pozrela a Angelika hneď pochopila.

"Ty si sa doňho zamilovala však?" zvedavo sa ma spýtala a ja som iba prikývla na súhlas.

"Angeliko ja ani neviem ako sa to stalo, keď som ho prvý krát videla u toho stromu poskočilo mi srdce..." povedala som jej čo sa tam stalo a ona sa začala smiať ako blázon.

"Lexi láske nerozkážeš. Ľudská láska je nepredvídateľná." Pohladí ma po vlasoch.

"Idem si pre knihy za chvíľku som späť..." usmiala sa a okamžite vyletela z dverí ako vietor. Zatvorila som oči a nechala som sa unášať krásnymi spomienkami, no v tej chvíli som zaspala. Zasa som bola niekde kde to nepoznám, všade biele svetlo. Zo spánku som začala kričať a hádzať so sebou. Zacítila som na sebe cudziu ruku, zobudila som sa a pod sebou som mala Williama. Pozerám naňho a on na mňa. Usmieva sa? Pomyslím si a nechápem ho zároveň na mňa prehovorí a tým ma vytrhne z premýšľania.

"Si v poriadku Lexi?" sladko mi chytil čelo aby zistil či nemám horúčku. Potom mi došlo ako ma oslovil.

"Ako vieš že sa volám Lexi?" nechápavo som sa ho spýtala.

"To ti poviem až zo mňa zlezieš." Rýchlo z neho zleziem a sadnem si od neho dosť ďaleko.

"P..prepáč to sa mi ešte nikdy nestalo. Ale vlastne čo potrebuješ ? A ako si našiel moju izbu?" spýtavo som sa na neho pozrela.

"No vieš na zošite je tvoje meno aj číslo izby tak som ti ho prišiel priniesť." Ukázal mi zošiť a mal pravdu bol to môj zošit. Ale počkať! To je dejepis, ako ho mohol mať? My sme spolu na dejepise nesedeli. Pozerala som na zošit.

"Tak rád som ťa videl, uvidíme sa zajtra v škole." Zamával mi a odišiel z izby preč. Započúvala som sa do jeho krásnych krokov až som ich už potom nepočula.